Boh ju odmenil dlhým životom

Vo veku požehnaných nedožitých 102 rokov zomrela v polovici septembra rehoľná sestra Bohumíra, civilným menom Rozália Školníková, z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého. Aj na jej živote sa potvrdilo, že Pán Boh daruje tým, čo pre neho trpia, ako odmenu mnoho rokov.
Lucia Slušná SSpS 29.10.2018
Boh ju odmenil dlhým životom

Sestra Bohumíra v kruhu blízkych a priateľov na oslave svojich stých narodenín. Snímka: archív SSpS

Sestra Bohumíra sa narodila ako najstaršia zo siedmich detí v Kysuckom Lieskovci. Po skončení základnej školy pomáhala rodičom na malom hospodárstve.

Popri práci rada čítala, a tak sa jej v roku 1931 dostal do rúk aj časopis Svätá rodina, v ktorom našla informáciu o zakladaní misijného domu pre dievčatá v Spišskom Štiavniku.

Keďže vo svojom srdci nosila túžbu zasvätiť sa Bohu v službe ľuďom, rozhodla sa napísať si žiadosť o prijatie do Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého.

Čoskoro jej prišla kladná odpoveď. Jej mama, v tom čase už vdova, ostala prekvapená, obávala sa, kto jej pomôže s výchovou detí, veď Rozália bola najstaršia. Pýtala si radu od miestneho učiteľa, ktorý túžbu mladej dievčiny podporil, mama teda dala napokon súhlas.

Zdravotná i rehoľná sestra
Keďže na Slovensku misijné sestry v tom čase ešte nepôsobili, bola Rozália ako 15-ročná prijatá do Kláštora svätého Kolomana v Stockerau pri Viedni. Spolu s ostatnými dievčatami sa s radosťou pustila do štúdia jazyka i do práce.

Po troch rokoch ju preložili do novozaloženej komunity v Spišskom Štiavniku, kde ukončila noviciát a v roku 1938 zložila svoje prvé a v roku 1944 doživotné rehoľné sľuby.

Počas formácie získala kvalifikáciu všeobecnej zdravotnej sestry a pracovala ako hlavná zdravotná sestra a inštrumentárka na chirurgii v kežmarskej nemocnici.

Na Spiši zažila vojnové roky, deportáciu ostatných komunít misijných sestier zo Slovenska v roku 1950 či vyvezenie vlastnej rehoľnej komunity v júli 1959 do Slovenskej Ľupče. Odtiaľ už po pár týždňoch odišla do Čiech, kde Česká katolícka charita umožnila rehoľným sestrám zamestnanie v Domove dôchodcov vo Vidime pri Mělníku.

Odsúdená za protištátnu činnosť
Sestra Bohumíra nastúpila ako zdravotníčka do zamestnania 27. augusta 1959, no už o necelé dva roky ju Štátna bezpečnosť zatkla pre protištátnu činnosť. Obvinenie sa týkalo rokov 1950 až 1959, odsúdená bola pre dva dôvody.

Prvý sa týkal nelegálneho vedenia rehoľného dorastu, keďže štyri bývalé postulantky z roku 1950 boli prijaté do zamestnania v kežmarskej nemocnici. Druhý dôvod zahŕňal poskytovanie pomoci rehoľníkom sústredeným v Podolínci a spoluprácu pri plánovanom úteku kandidátov Spoločnosti Božieho Slova do Poľska.

Sestra Bohumíra bola odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní siedmich rokov, stratu občianskych práv na desať rokov a poplatok za pobyt vo väzení.

Na výkon trestu bola 8. novembra 1961 transportovaná do Pardubíc. Vo svojich spomienkach uviedla: „Štrnásť dní som bývala v pivničnej miestnosti s hlinenou podlahou bez svetla.

Ohrada mojej cely a ostatných ciel v priestore väčšej haly boli oddelené obyčajnými doskami. Cez veľké škáry v doskách preliezali potkany. Keďže slamník bol na zemi, často som cítila, ako mi prešiel po tvári potkan.

Po dvoch týždňoch som bola pridelená do ambulancie ako zdravotná sestra, ale po niekoľkých dňoch som bola preradená na šitie konfekcie, kde som pracovala až do prepustenia z väzenia.“

Na základe amnestie ju 10. mája 1962 prepustili. Štyri a pol roka pracovala v Ústave sociálnej starostlivosti v Brtníkoch pri Rumburku, ďalšie dva roky ako zdravotná sestra v Domove dôchodcov v Jindřichoviciach pod Smrkem na Liberecku.

Po politickom uvoľnení v roku 1968 sa vrátila na Slovensko, kde sestry prevzali apoštolát v Levoči a kde začal fungovať aj noviciát.

V roku 1969 ju generálne vedenie vymenovalo za regionálnu predstavenú slovenskej régie. V roku 1971 po násilnom zlikvidovaní komunity misijných sestier v Levoči odišla sestra Bohumíra opäť do Jindřichovíc a odtiaľ riadila slovenskú régiu.

Aktívna aj vo vysokom veku
V roku 1975 sestra Bohumíra prevzala službu vrchnej sestry, neskôr rehabilitačnej sestry v novozriadenom Ústave sociálnej starostlivosti pre mládež v Mani v okrese Nové Zámky.

V roku 1978 odovzdala úrad predstavenej svojej nástupkyni. Počas pôsobenia v Mani začala so sestrami organizovať hmotnú pomoc pre misionárov. Každý mesiac posielali do misií 20 až 30 desaťkilových balíkov.

Spolupracovali pritom so sestrami Najsvätejšieho Vykupiteľa z neďalekého Ústavu sociálnej starostlivosti pre ženy v Bardoňove.

Sestra Bohumíra sa zaslúžila aj o založenie Misijného združenia Ducha Svätého – laickej vetvy Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého na Slovensku. Toto združenie je aktívne v takmer 450 farnostiach po celom Slovensku a je rozvinuté v provinciách misijných sestier po celom svete.

Často s námahou cestovala, osobne navštevovala, pomáhala a povzbudzovala rodiny, animovala misijné povedomie. Stála i pri zrode Slovenského misijného hnutia, na ktorého stretnutiach sa zúčastňovala až do vysokého veku.

V marci 1999 prišla do domu v Ivanke pri Nitre, ktorý vrátili misijným sestrám a ktorý sa stal ich provinciálnym domom. Sestra Bohumíra mala v tom čase už 82 rokov, no zdravie jej dobre slúžilo a živo sa zaujímala o dianie v kongregácii i vo svete.

So záujmom sa pravidelne zúčastňovala na celoslovenských stretnutiach bývalých politických väzňov a článkami či rozhovormi prispievala do časopisu Svedectvo. Svoje spomienky venovala aj Ústavu pamäti národa.

Keď ju postupne začali opúšťať telesné i duševné sily a strácala zrak, využívala čas na modlitbu a tiché rozjímanie. Hoci sa nenaplnila jej túžba pracovať v zámorských misiách, celý jej život bol poznačený obetou a nadšením za šírenie misijného diela Cirkvi.

Posilnená sviatosťou pomazania chorých a Eucharistiou odovzdala svoj šľachetný život do rúk svojho Pána a Stvoriteľa 16. septembra 2018.