izbornik ...
Kontakt ...
041/4231121
0948 717 101
Obecný úrad

Besplatna web-lokacija
banner

Prírodné pomery

Dodao korisnik Admin | 30 Mar at 19:28 | 11x |

Vymedzenie územia, geografická poloha

     Obec Kysucký Lieskovec je z administratívneho hľadiska súčasťou Vyššieho územného celku Žilina a okresu Kysucké Nové Mesto.

     Z hľadiska prírodných celkov sa územie v ktorom sa obec rozprestiera člení medzi hranice troch prírodných celkov, a to Javorníky, ktoré do územia zasahujú zo západnej strany, Kysucké Beskydy zastúpené CHKO Kysuce, zasahujú oblasť zo severovýchodu a nakoniec je to Kysucká vrchovina. Tá zasahuje z južnej strany.

     Kataster obce je alokovaný v nive rieky Kysuca na jeho pravom brehu v smere na mesto Čadca. Západným okrajom katastra prebieha medzinárodná cestná komunikácia I. triedy E75.

      Riešené územie tvorí prevažne zastavané územie obce a plochy priľahlé, naväzujúce na hranicu zastavaného územia. Obec Kysucký Lieskovec leží severne od okresného mesta, na ľavom brehu rieky Kysuca, v blízkosti hlavného komunikačného koridoru sever - juh (európsky dopravný ťah E 75). Obec vznikla v ústí riečky Lodnianky, na brehu Kysuce a okolité vrchy patria do Kysuckej vrchoviny. Nad obcou sa vypína Marusov vrch s výškou 690 m n/m. Kataster obce má rozlohu 1 232 ha, patrí k väčším obciam okresu, má nadmorské výšky od 370 do 762 m a celý sa rozprestiera v oblasti Kysuckej vrchoviny. Územie je obytného charakteru, má sústredenú zástavbu rodinnými domami popri komunikáciách. Obec má v okolí lány ornej pôdy, plochy TTP, ktoré prechádzajú do lesných porastov. Kysucký Lieskovec má dobré podmienky pre rozvoj individuálnej bytovej výstavby, dostatok vhodných plôch, veľmi dobré životné prostredie a pomerne, blízko okresné mesto, s vyššou občianskou vybavenosťou (vo vzdialenosti 5 km). Od krajského mesta Žilina je vzdialená 15 km. Kysucký Lieskovec má tieto susedné katastre obcí: Ochodnica, Dunajov, Kysucké Nové Mesto. Povina, Lodno a Klubina.

 

Reliéf

     V rámci členenia podľa absolútnej výškovej členitosti patria prírodné celky v okolí obce do stredných vysočín a podľa relatívnej výškovej členitosti patria medzi nižšie vrchoviny, ktoré sú lokalizované hlavne na mäkších ílovcoch, potom aj vyššie vrchoviny a nižšie hornatiny, ktoré sa viažu na vypreparované paleogénne pieskovce. Súčasný reliéf povrchu územia rozčlenený na riečne doliny (v ktorej je uložený aj kataster obce), chrbty a iné tvary je výsledkom geologických a geomorfologických síl a procesov pôsobiacich od mladších treťohôr. Pri jeho formovaní sa do značnej miery uplatňovala odolnosť flyšových hornín.

     Pre celky je charakteristická inverzia reliéfu, čiže pôvodne antiklinálne ílovce, ktoré boli vyvýšené sú v súčasnosti znížené a majú charakter synklinál. Na tvrdšie pieskovcové vrstvy sa viažu výraznejšie vyvýšeniny a strmé svahy. Na ílovcové vrstvy sa viažu zníženiny, sedlá, kotliny. Riečna sieť sa tiež väčšinou viaže na ílovcovú vrstvy, ktoré sú mäkšie. V juhozápadnej časti tu zasahuje bradlové pásmo, ktoré tu tvorí skalné hrebene a tvrdoše rôzneho druhu oddelené hlbokými údoliami rôzneho tvaru. Flyšová rozdielnosť tvrdosti hornín spôsobuje v celom pohorí vznik zosuvov, podmienkou zosúvania je, aby zemská príťažlivosť na svahu nadobudla prevahu nad silou súdržnosti zeminy a premohla jej trenie. Najčastejšie sa zosúvajú ílovito - hlinité svahoviny, ale často aj nezvetranú horniny po silne prevlhčených ílovcoch. Najčastejšie sa tu vyskytujú plošné zosuvy, ktoré sú plytkejšie a zasahujú prevažne pôdny profil, no sú aj hlboké zosuvy pozdĺž rotačných šmykových plôch a zosuvy prúdové, ktoré vznikajú v prameniskách dolinových zárezoch po silných zrážkach a topení snehu a pohybujú sa ako prúdy po dnách týchto zárezoch, Na tvary reliéfu má vplyv aj človek, najvýraznejšie tvary sú tu výmole, vytvorené tokmi za dažďov a najmä počas jarného topenia snehu. Výmole sa vyvinuli z brázd alebo medzí pozakladaných po spádnici. Materiál vyplavený zo siete výmoľov tvorí na dnách dolín pokrovy nánosov, ktoré majú často tvar plytkých úpätných kužeľov. Takisto tu vzniká plošná erózia, spôsobená nesústredeným stekaním vody. Riečne uloženiny vytvárajú rôzne široké a hrubé riečne nivy, v ktorých majú korytá dnešné toky, a viac menej súvislé a rozsiahle stupne v rôznej výške nad dnom dolín – riečne terasy. Riečno – soliflukčné uloženiny sa vyskytujú vo forme naplavových kužeľov pri vyústení menších tokov do väčších alebo vo väčších zníženinách, kde sa náhle zmenšuje sklon tokov.

     Pozorujeme tu formy troch eróznych systémov, t.j. zvyšky stredohorského a poriečneho systému, ako aj sústavu mladých údolných zárezov. V Kysuckej vrchovine, vo vnútri pohoria sa zachovali zvyšky stredohorského systému v širokých chrbtoch na dosť značných plochách v nadmorských výškach okolo 750 – 800 metrov a to vďaka odľahlosti od Váhu resp. Kysuce ako miestnych eróznych báz. Poriečna roveň sa uchovala na okrajoch vo výškach 550 – 600 m.n.m. Najmladší systém foriem – mladé doliny – sú hlboko vrezané do poriečneho reliéfu najmä na okrajoch ( 200 – 300 m), smerom do vnútra po niekoľkých kilometroch sa silne splytčujú a rozširujú v úvalinové formy. V menej exponovaných polohách vo vnútri pohoria je plochý reliéf s deniveláciami do 100 – 150 m, teda prakticky pahorkatina, ale rozrušené okraje pôsobia dojmom vysokej vrchoviny až hornatiny. V heterogénnom podloží prebiehal aj vývoj štruktúrno – eróznych bradlových foriem. Oproti zovretým, prelomovým dolinám v bradlách a bradlových tvrdošoch dominujú v kotlinách úvalinovité doliny so silne zasutenými svahmi (hlinité a hlinito – kamenisté delúvia). V delúviach dosahujúcich mocnosť až 10 – 15 metrov sú časté výmole a sufizývne formy. Vápencové bradlá nesú často skalné zruby a ich úpätia lemujú osypy a lokálne fosílne kamenisté prúdy. Z tektonicky podmienených foriem sa tu prejavujú 250 – 300 metrov vysoké strmé svahy na zlomovej čiare, lokálne zložené zlomové svahy spadajúce k Žilinskej kotline.

 

Geologická stavba, nerastné suroviny

     Oblasť patrí do flyšového pásma, čiže ide o rytmické striedanie pieskovcov a ílovcov. Okolie obce patrí do magurskej tektonickej jednotky. Pieskovce sú stredne až hrubo zrnité modrosivej a zelenej farby. Vytvárajú lavice od niekoľko decimetrov až do sedem metrov. Tieto sa miestami spájajú a tvoria potom aj niekoľko desiatok metrov mocné vrstvy pieskovcov. Bielokarpatský príkrov je charakteristický tým, že sú tam väčšinou ílovcové vrstvy. Ílovcové vrstvy sú mocné niekoľko decimetrov až metrov a majú červenú, zelenú, čiernu alebo sivú farbu. Pieskovce sa vyskytujú vo vrstvách jeden až desať centimetrov. Flyš predstavuje niekoľko sto až tisíc metrov mocné súvrstvie prevažne paleogénnych hornín, v ktorom sa rytmicky striedajú vrstvy mäkkších ílovcov – bridlíc a tvrdších pieskovcov. Flyšové horniny na území patria k magurskej tektonickej jednotke. Sú to paleogénne horniny u ktorých sa tu vyskytujú zlínske vrstvy. Flyšové horniny možno vidieť len v rôznych odkryvoch, zárezoch ciest alebo riečnych dolín a v kameňolomoch. Inde ich pokrýva rôzne mocná vrstva zvetralín, ktorá má na úpätí vrchov hrúbku aj niekoľko metrov. Okrem flyšových hornín a ich zvetralín vyskytujú sa tu ešte riečne a riečno - soliflukčné uloženiny, ktoré sú štvrtohorného veku. Na juhozápadnom okraji tu zasahuje bradlové pásmo, ktorú tvoria mäkké sliene a tvrdú vápence.

     Vápence, dolomity a kremence starších druhohôr sú v južnej časti Kysuckej vrchoviny. Vápence a slieňovce mladších druhohôr sú v juhovýchodnej časti Kysuckej vrchoviny

 

Flyšové pásmo

     Po vyvrásnení Centrálnych Západných Karpát sa už počas kriedového obdobia, ale najmä v paleogéne vytvorila v ich predpolí predhlbeň geosynklinálneho charakteru. Podmorskými chrbtami a valmi bola rozčlenená na niekoľko sedimentačných priestorov a jedným mohutným pozdĺžnym prahom na dve základné sedimentárno-tektonické jednotky: vonkajšiu (krosnenskú) a vnútornú (magurskú).

     Celá oblasť mala poklesávajúci charakter a bola ovplyvňovaná zemetrasnými otrasmi, ktoré spôsobovali zvírenie nespevneného klastického materiálu, hromadiaceho sa na jej dne. Tento sa v podobe kalových prúdov dostával do centrálnych častí panvy, kde sa ukladal a spevňoval. Sedimentáciu ovplyvňovali časté podmorské zosuny. Tak sa usadzoval mohutný vrstevný komplex (5-7 km), v ktorom sa mnohonásobne striedali najmä ílové bridlice, pieskovce a zlepence vo vrstvách a polohách rôznej hrúbky (od niekoľkých cm do niekoľko desiatok metrov). Uvedený vývoj sa označuje ako flyšový (nem.. fliessen = tiecť).

     V moravskom a slovenskom úseku sú jednotkami flyšového pásma tvorené pohoria: Ždánický les, Chřiby, Biele Karpaty, Javorníky, Hostínsko-vsetínska hornatina, Vizovická vrchovina, Západné Beskydy, Oravská Magura, Čergov, Nízke Beskydy (Ondavská a Laborecká vrchovina), Bukovské vrchy. Žiadna z tektonických jednotiek flyšu sa dnes nenachádza vo svojom pôvodnom sedimentačnom priestore. Všetky boli prevrásnené a pri vzniku príkrovov presúvané na sever po paleogéne a v neogéne. V obidvoch základných flyšových jednotkách vystupujú ílovce, pieskovce, sliene, íly, zlepence, slieňovce, slienité vápence.

 

Bradlové a pribradlové pásmo

     Toto pásmo, nazývané aj pieninské, dnes tvorí úzka zóna lemujúca vonkajší okraj Centrálnych Západných Karpát. Tiahne sa v dĺžke viac ako 600 km od východného okraja Viedenskej panvy, stredným Považím na Oravu, ďalej cez poľské Pieniny na východné Slovensko a Ukrajinu až do Rumunska. Najväčšiu šírku dosahuje medzi Púchovom a Považskou Bystricou (asi 20 km).

     Predstavuje celý rad denudáciou obnažených ostrovov - bradiel jurských a kriedových vápencov (organogénne, slienité, hľuznaté, radiolaritové), ktoré sú “obalené” horninami vrchnej kriedy a paleogénu. Väčšinou ide o vertikálne postavené šošovky odtrhnuté od svojho podkladu, okolo ktorých je bradlový obal, tvorený mäkšími a plastickejšími horninami. Tieto ľahšie podliehajú zvetrávaniu a odnosu, v dôsledku čoho bradlá morfologicky v teréne vyčnievajú. Nielen exogénne procesy, ale aj tektonické pohyby majú veľkú zásluhu na vypreparovaní tvrdých hornín.

     Mimoriadna zložitosť stavby bradlového pásma je podmienená tým, že bolo dvakrát zvrásnené. Opakované vrásnenia spôsobili, že pôvodne široká sedimentačná oblasť vnútorného bradlového pásma bola tangenciálnymi tlakmi značne redukovaná, stlačená a má formu zložitej príkrovovej stavby. Počas kriedového vrásnenia tu vzniklo niekoľko tektonických jednotiek príkrovového charakteru, ktoré sa nasúvali od juhu na sever asi na vzdialenosť 8 km. Najdôležitejšie sú čorštýnska, kysucko-pieninská, klapská a manínska. Po ich presunutí sa usadila vrchná krieda a paleogén. Druhý raz bolo bradlové pásmo zvrásnené súčasne s flyšovým pásmom. Smer vrásnenia bol však opačný (od severu na juh) a to zapríčinilo vznik veľmi zložitej stavby. Na porovnanie možno uviesť, že pôvodná šírka sedimentačného priestoru bradlového pásma bola 80 - 100 km. Jednotky sa od seba líšia stratigrafickým vývojom, podmieneným hĺbkou a členitosťou sedimentačného priestoru. Čorštýnska jednotka je prevažne plytkovodná a okrem typických červených hľuznatých vápencov sú v nej zastúpené aj krinoidové vápence s množstvom skamenelín, najmä amonitov. Prítomnosť radiolaritov a hlbokovodných vápencov s amonitmi svedčí o hlbokomorskom vývoji kysucko-pieninskej jednotky. Klapská a manínska jednotka majú prechodný vývin

     Po kriedovom vrásnení sa usadili sedimenty vrchnej kriedy a paleogénu - bradlový obal, ktorý tvoria sliene, slieňovce, vápnité pieskovce, zlepence

 

Pôdne pomery

     Pôdny kryt územia sa diferencuje najmä pod vplyvom klimatických a hydrologicko – substrátovo – geomorfologických procesov. Klimatické pomery, predovšetkým pokles teploty vzduchu a pribúdanie zrážok s nadmorskou výškou členia pôdny kryt zonálne. V rámci vertikálnej zonálnosti pôdneho krytu najnižšie pásmo, zhruba do 800 m.n.m., tvoria kambizeme nasýtené až nenasýtené a bližšie k úpätiu sú to kambizeme oglejené. Medzi 800 – 1000 m.n.m. sú to kambizeme nenasýtené. Vo výškach nad 1000 m.n.m. sú to kambizeme podzolované, kde prebieha podzolizačný proces vplyvom kyslého opadu ihličia. A na vápencoch možno nájsť rendziny a pararendziny, ktoré sa tu vyskytujú vo veľmi malej miere oproti ostatným. Z pôdnych druhov najväčšiu časť zaberajú hlinité pôdy, ktoré sa viažu na polohy, kde sa striedajú pieskovce s ílovcami a žiadna z hornín výrazne neprevyšuje. Hlinité pôdy sú prevažne slabo skeletnaté, stredne hlboké až hlboké. V severnej časti Javorníkov sa roztrúsene vyskytujú ílovito – hlinité, hlinito – piesočnaté a piesočnato – hlinité pôdy.

 

Hydrologické pomery

     Rieky, ktoré pramenia v tejto oblasti patria do povodia Váhu. Všetko sú to pravostranné prítoky Váhu. Pramení tu aj jeden z najväčších pravostranných prítokov Váhu a to rieka Kysuca, ktorá pramení v severnej časti Javorníkov, potom prechádza jej tok do Turzovskej vrchoviny a na územie Javorníkov zasahuje na ich západnej strane asi 5 kilometrov severne od Kysuckého Nového Mesta. Ďalšími prítokmi sú Rudinský potok, Papradnianka, Rovnianka, Kolárovický potok..., ktorých priemerný sklon sa pohybuje od niekoľko desiatok až do 150 ‰. Veľa zrážok a pomerne nízke teploty vzduchu a vplyvom toho aj nízky výpar spôsobujú, že vodnosť týchto tokov je celkovo vysoká. Z hľadiska režimu odtoku patria rieky do stredohorského typu riek, čiže najväčšie prietoky sú v mesiacoch marec a apríl a najmenej vody majú rieky v septembri. Zreteľný pokles prietoku je aj v januári a zvýšenie v júni a v júli. Najvyššie mesačné prietoky v marci a apríli podmieňuje topenie snehu spojené s dažďovými zrážkami. Chladné zimy s pravidelnou snehovou pokrývkou sa prejavujú poklesom prietoku v januári. Vo flyšových horninách tohto územia sú málo priaznivé podmienky na výskyt významnejších zásob podzemných vôd. Ak sú, tak len sa vyskytujú na styku pieskovcov s ílovcami, takisto je to aj s minerálnymi prameňmi, lebo spôsob uloženia hornín neumožňuje prenikať zrážkovej vode do takej hĺbky, aby sa dostatočne oteplila a obohatila o minerálne látky.

 

Klimatické pomery

     Oblasť patrí do oblasti ležiacej na rozhraní oceánskych a kontinentálnych vplyvov, teda oblasti, kde sa v priebehu roka niekoľkokrát vystriedajú vzduchové hmoty rozličných vlastností. Oceánske vzduchové hmoty zmierňujú teplotné rozdiely medzi letom a zimou, spôsobujú väčšiu oblačnosť, väčšie množstvo zrážok a častejší výskyt hmiel. Vplyvy kontinentálnych vzduchových hmôt pôsobia opačne a prejavujú sa predovšetkým zvýšením letných teplôt a chladnejším zimným obdobím.

     Vrchovinná časť (Javorníky, Kysucké Beskydy) patrí do mierne teplej klimatickej oblasti, kde priemerná júlová teplota je 16 – 17 oC a priemerná januárová teplota je – 4,5 - - 5 oC. Hornatinová časť patrí do chladnej klimatickej oblasti, kde priemerná júlová teplota je 11 – 12 oC a priemerná januárová teplota je – 8 oC. Priemerná ročná teplota Javorníkov je 6 - 7 oC. Častý je vznik teplotných inverzií. Za pokojného a anticyklonálneho počasia chladnejší a tažší vzduch klesá zo svahov na dná dolín a vytvára zvrat v rozdelení teploty s výškou. V období trvania inverzie sú teploty v dolinách nižšie enž na priľahlých svahoch pohorí, teplota s výškou vzrastá a na hornej hranici inverznej vrstvy sa tvorí hmla a nízka oblačnosť. Teplotné inverzie sú celoročným úkazom. Najčaszejšie sa však vyskytujú v zimnom období, keď trvajú aj niekoľko dní, v ostatných ročných obdobiach sú častejšie len nočné a ranné inverzie. V Javorníkoch je najväčšia oblačnosť okolo 70 % v zime. Najmenšia oblačnosť je koncom leta a začiatkom jesene – 55 %. Oblačnosť vzrastá od septembra do decembra a potom do augusta klesá. Vysoký zrážkový úhrn majú náveterné svahy Javorníkov, ktoré stoja v smere prúdení vlahonosných vetrov zo západu a severozápadu. Zrážok je teda na území Javorníkov dostatok a sú pomerne rovnomerne rozložené počas celého roka. Pomer medzi najsuchším a najvlhším mesiacom je 1 : 2. Miestne rozdiely v zrážkových úhrnoch vyplývajú z nadmorskej výšky a expozície voči prevládajúcemu prúdeniu vetra. S výškou pribúda v priemera na každých 100 metrov 60 – 80 milimetrov zrážok. Priemerná hodnota zrážok je 850 – 900 milimetrov za rok a vrcholové časti Javorníkov dosahujú 1300 milimetrov. Maximum zrážok pripadá na júl, minimum na január, prípadne február alebo december. Pomerne vysoké úhrny zrážok v júni a auguste súvisia s výdatnými lejakmi búrkového charakteru. Najvyššie denné úhrny zrážok sa najčastejšie vyskytujú v júni, júli a auguste v období letných búrok a an flyšovom podklade vynikajú zosuny, plošná a výmoľová erózia. Najnižšie denné úhrny zrážok sú rozptýlené od októbra až po máj. V zimnom polroku klesá výdatnosť zrážok a sú prevažne v pevnom skupenstve. Prvé dni so snežením pripadajú na koniec októbra do výšky 800 m.n.m. a vo výškach nad 800 m.n.m. už v polovici októbra. Posledné dni so snežením sa môžu vyskytnúť ešte na začiatku mája. Maximálna výška snehovej pokrývky pripadá na december. Doba trvania snehovej pokrývky 150 dní (výška pokrývky je minimálne 1 centimeter). V tejto oblasti vanú najčastejšie severné, severozápadné a západné vetry, prípadne južné

     Táto oblasť je vcelku veterná, najviac veterných dní sa vyskytuje na jar, najmenej veterné je jesenné obdobie.

 

Rastlinstvo a živočíšstvo

 

Rastlinstvo

   Charakter rastlinstva je ovplyvnený geologickým podložím, ktoré vytvára podmienky najmä pre acidofilnú vegetáciu, územie patrí do oblasti Západokarpatskej kveteny, obvodu západobeskydskej flóry. Typický je výskyt prechodných rašelinísk a slatín, ktoré plnia významnú ekologickú funkciu v krajine ako mokraďové biotopy. V blízkosti tokov, či už potokov, alebo riek sa nachádza brehová vegetácia, tvorená najmä jelšou sivou a porastami vŕb. Jej zachovanie je jednou z priorít ochrany prírody. Brehové porasty plnia funkciu protieróznu, mikroklimatickú, dopomáhajú procesu samočistenia vody, sú biotopom a úkrytom pre mnohé druhy rastlín a živočíchov. Chránia brehy pred rozširovaním inváznych (nepôvodných) rastlinných druhov, ktoré sa uchytávajú najmä na odhalených brehoch riek. Typickým príkladom zachovalého horského alúvia toku s výskytom jelše sivej v území, je navrhovaná prírodná rezervácia Klubinský potok, s výskytom životaschopných populácií perovníka pštrosieho, ktorý patrí medzi ohrozené paprade. Sekundárnymi spoločenstvami, ktoré vznikli v minulosti pričinením človeka sú lúky a pasienky, s mnohými kvitnúcimi druhmi rastlín, vo vyšších polohách sú chudobné horské psicové porasty. Ich zachovanie je dôležité je dôležité z hľadiska ochrany biodiverzity, sú zároveň bohatou zásobárňou liečivých rastlín. Kosenie a usmernené pasenie sa z územia vytráca, čo je samozrejme na úkor rozšírenia mnohých ohrozených druhov rastlín i živočíchov. Lúčne a pasienkové porasty sú sprevádzané krovinnou vegetáciou zastúpenou slivkou trnkovou, hlohom obyčajným, lieskou obyčajnou a inými, ktorá vytvára vhodný biotop pre mnohé druhy živočíchov (najmä hniezdne možnosti pre vtáctvo).

    V lesoch a na ich okrajoch sa z chránených druhov nachádza snežienka jarná a soldanelka uhorská, ktoré zdobia jarnú prírodu. Zriedkavo možno nájsť ľaliu zlatohlavú, silnou vôňou najmä večer priláka vemenník dvojlistý, tzv. nočná dáma, ktorý je opeľovaný najmä nočnými motýľmi, a veľmi dekoratívny orlíček obyčajný, bežnejší horec luskáčovitý, z orchideí kruštík širokolistý a nenápadný bradáčik vajcovitolistý. Z výtrusných rastlín chvostník jedľovitý, plavúň obyčajný, plavúň pučivý, veľmi vzácne plavúnik sploštený, častejšie rebrovka rôznolistá. V lúčnych spoločenstvách sa z ohrozených druhov nachádza mečík obyčajný, z orchideí najmä vstavač mužský a vstavačovec bazový, ktorý vytvára fialové a žltkasté kvety. Medzi najvzácnejšie už skôr spomenuté biotopy na území patria prechodné rašeliniská a slatinné lúky. Práve na nich sa nachádza množstvo ohrozených rastlinných druhov. Pre prechodné rašeliniská, nachádzajúce sa najmä v severozápadnej časti CHKO Kysuce (Klokočov, Raková), je typická acidofilná vegetácia, častý je aj nedostatok dostupného dusíka, preto tu rastú i rastliny so zaujímavým spôsobom výživy, mäsožravosťou. Typickým druhom, ktorý si dopĺňa dusík takýmto spôsobom je rosička okrúhlolistá. Na svoje žliazky na listoch naláka hmyz leskom a farbou, ten sa prilepí a je atakovaný tráviacimi enzímami ktoré žliazky vyučujú. Na mokraďových biotopoch (prechodné rašeliniská a slatiny) možno nájsť vlhkomilné ohrozené druhy a o rosičku okrúhlolistú, fialku močiarnu, veroniku štítovitú, valeriánu celistvolistú, vstavačovec májový, ľadenec barinný, všivec močiarny, ostricu žltú, bielokvet močiarny, baričku močiarnu, vachtu trojlistú, tučnicu obyčajnú, z orchideí kruštík močiarny, päťprstnicu obyčajnú a mnohé iné druhy.

 

Živočíšstvo

    Rovnako ako rastlinné spoločenstvá je aj zloženie populácie fauny limitované prírodnými podmienkami ako sú zemepisná poloha, geologické a klimatické podmienky a vegetačný kryt. Komplex týchto faktorov ovplyvňuje jednotlivé živočíšne druhy v danom území.

    Zoogeograficky patria živočíšne spoločenstvá v tejto oblasti k vonkajšiemu obvodu Západných Karpát. Majú charakter podhorskej a horskej fauny. O významnosti územia svedčí prítomnosť aj tých druhov, ktoré majú ťažisko výskytu v iných najmä teplejších typoch krajiny a Kysuce sú okrajovou oblasťou ich výskytu.

    Územie je tvorené prevažne lesnými spoločenstvami, ale nachádzajú sa tu aj lúčne a pasienkové spoločenstvá. Lesné spoločenstvá boli v minulosti a v súčasnosti tento trend pretrváva, ťažiskovým predmetom záujmu človeka. A tak k prírodným faktorom podmieňujúcim výskyt živočíšnych druhov pribudol aj človek so svojimi potrebami a nárokmi. Zmenou drevinovej skladby lesa a v podstate premenou celej krajiny spôsobil zmenu spoločenstiev všetkých častí prírody.

    Zo živočíšnej zložky sú najcitlivejšími indikátormi zmeny prírodného prostredia bezstavovce. Táto najmenej preskúmaná, ale najpočetnejšia súčasť fauny nám svojim výskytom a zložením ukazuje zachovalosť alebo pôvodnosť toho ktorého biotopu.

    Najpočetnejší je hmyz. Jeho poznaním môžeme zistiť stav prírodného prostredia a jeho narušenie antropickými vplyvmi. Spomedzi druhov nachádzajúcich sa na Kysuciach treba spomenúť chrobáky ako bystruška kožovitá, Ipidia quadrinotata a rod kováčik je zastúpený druhmi Ampedus balteatus a Ampedus nigrinus. Dôkazom významu ochrany prírody Kysúc sú druhy, ktoré tu majú severný okraj svojho rozšírenia ako napríklad chrobáky Neuraphes carinatus, Mycetina cruciata a rod pestroš zastúpený druhom Tillus elongatus; motýle ohniváčik zlatobyľový, ohniváčik Lycaena hippothoe a Callimorpha dominula, z koscov sú to severokarpatské endemity Ischyropsalis manicata a Paranemastoma kochi, z ktorých prvý je veľmi vzácny a najsevernejší výskyt v rámci flyšových Karpát tu má mäkkýš zázvornatka vosková.

    Najzachovalejšie oblasti prírody sú človeku relatívne nedostupné a tým aj najmenej ovplyvnené. Tieto časti majú ako maloplošné chránené územia najväčší stupeň ochrany. Môžeme tu nájsť druhy spoločenstiev pralesového charakteru krajiny ako napríklad chrobáky bystruška zlatolesklá, bystruška nepravidelná, Thymalus limbatus, Dendrophagus crenatus, Melandrya dubia, Xylita lacvigata, rod fúzač zastúpený druhom Paleocallidium coriaceum alebo z mäkkýšov vrásienka zemná a vrkoč ryhovaný.

Prosinac 2019
PonUtoSriČetPetSubSub
25 26 27 28 29 30 1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031 1 2 3 4 5
Veliki kalendar |
Pregled ...
Ktorý z uvedených spôsobov považujete za najvhodnejší pre informovanie občanov?
Glasanje u ovoj anketi traje 1451 dana
Dodao korisnik Admin otvorena