Bohumíra Školníková
Rehoľná sestra Bohumíra, vlastným menom Rozália Školníková, sa narodila 23. septembra 1917 v obci Kysucký Lieskovec ako najstaršia z piatich detí. Navštevovala štátnu školu a neskôr pokračovala v štúdiu na cirkevnom gymnáziu. V roku 1932 dozrelo v mladej Rozálii rozhodnutie stať sa rehoľníčkou. V auguste toho istého roku nastúpila na štúdium a prípravu do kláštora v obci Stockerau neďaleko Viedne, kde strávila dva a pol roka. Po návrate na Slovensko, do novootvoreného kláštora v Spišskom Štiavniku, nasledovalo obdobie formácie, postulátu a noviciátu, po ktorom v júli 1938 pristúpila ku skladaniu prvých sľubov. Rozália Školníková prijala rehoľné meno sestra Bohumíra. Neskôr sa rozhodla doplniť si vzdelanie, a tak nastúpila na pedagogické štúdium v Nitre, ktoré však kvôli rehoľným povinnostiam nedokončila. Po roku sa do školy vrátila, no pedagogické zamerania vymenila za ošetrovateľstvo, ktorému sa túžila venovať už od mladosti, a nastúpila na zdravotnú školu v Bratislave. V roku 1943 sa zamestnala v nemocnici v Kežmarku, kde pracovala ako inštrumentárka na operačnej sále a neskôr aj ako hlavná sestra. Tu prežila aj obdobie SNP, koniec vojny a príchod ruských vojsk. Akcie komunistického režimu namierené proti katolíckej cirkvi sa rehoľných sestier pracujúcich v kežmarskej nemocnici dotkli až v roku 1959, keď boli násilne vysťahované a premiestnené do Slovenskej Ľupče. Práceschopné sestry sa dožadovali zamestnania, a tak sa aj sestre Bohumíre podarilo získať prácu v Českej charite, konkrétne v domove dôchodcov v obci Horní Vidim. V roku 1961 bola u sestry Bohumíry vykonaná domová prehliadka, po ktorej bola odvezená na výsluch a vyšetrovanie do Košíc, kde sa v auguste konal aj súdny proces s viacerými rehoľnými sestrami a kňazmi. Sestra Bohumíra bola obvinená z napomáhania protištátnej činnosti a založenia tajnej rehole. Odsúdili ju na sedem rokov väzenia. Na slobodu bola prepustená na základe amnestie dňa 9. mája 1962. Následne sa vrátila do Čiech, kde najskôr pracovala v detskom domove v obci Brtníky v Děčínskom okrese a neskôr v domove dôchodcov v obci Jindřichovice pod Smrkem v Libereckom okrese. V roku 1969 sa stala regionálnou predstavenou.